Blúdivá

Krátim si chvíle premýšľaním v chládku. Lebo slnko prospieva, no nie páliace slnko. Cítim sa blúdivo. Splynula mi myseľ, zdá sa, že som umelecky usadená, zžitá, karamelizujem. Teším sa na dni, ktoré prídu. Dýcha z nich sloboda, nespútané čmáranie, rané kávy v mojom priestore.
Ale blúdim. Kde je môj priestor?
Cítim vo vzduchu akési nelúčenie, my sa predsa nejdeme lúčiť, veď sa niekedy uvidíme, asi až na babie leto, keď budú pavučinky. Nevadí. Vravím si. A potom prídu dni...
Ešteže mám vášeň so sebou. Že si to vynahradím ďalšou alternatívnou činnosťou. Si namaľujem clivotu.
S kým sa budem rozprávať? Žitie sama so sebou...
Všetci mne milí sa rozchádzajú. A ja neviem kam.
Vidím naše balenie, skladanie predmetov osobných potrieb do kufrov a veľkých tašiek.
Neviem odkiaľ kam.
Aj sa teším, aj neviem.
Pomenovať tento pocit sa mi nedá. Ako keď vykypí mlieko. Dá sa potom ešte vypiť, ale už to nie je ono...
Tak to nebude ono. Bude mi asi smutno.
Len nech keď sa vrátim, nech je to tu takéto.
Zbožne si prajem...Nebude. Viem. Bude rok zmien. Donucovania seba samého. S cieľom byť šťastnejší než dnes.