Hľadám tam

Z dažďa sa nám zdalo, že bude sneh. Chcela som jeho vločkovitosť na semiši čižiem, nech sa tam drží a budem môcť obdivovať jeho bodkovanosť. Chcem objať svoju bublinu, kroky späť, lebo sa stále cítim neslobodne v detskosti. Prídem nezrelá, aj keď je to stále neprekvapivé.
Nerozumiem Tvojim hraniciam, ktoré si sám vytváraš, nastavené podľa času, ktorý len plynie a plynie, poddávam sa Tvojim testom, chcem byť nevedená.
Viem o zraneniach, ktoré spôsobím.
Kreslíme v tvorivom prostredí, nejde mi už ani záznam obyčajnej hlavy neobyčajného Jula, som nepokojná a tuš nevie robiť linku na prírodný papier. Chcela by som veľa dobrých kresieb, nepočuť kreslíš ako ten a ten, píšeš ako ten a ten, lebo ja nie som ten a ten, som to ja, moje pocity.
Má pocit, že všetky zmeny, ktoré sa dejú, zapríčinil on. Koľké mýlnosti. Jeho bohovskosť, egocentrickosť, dosky na povrchu, hej, hej, preniká svetlo, pravda a tak, vnímam, vnímam, trápim sa, vnímam, dobrovoľne sa topím kdesi.
Chcem vedieť aj rozprávať silno, nielen spisovať, ale rozprávať, nielen kresliť, ale rozprávať pri Tebe. Nebyť submisívna nedobrovoľne, lebo ty máš svoje nájdenosti, ale ja hľadám.

Niekde v tej šedi

Zahalene, neagustovo, som kráčala domov. Cigaretím, lebo v tme a zime sa mi páči ten dym.
Čítam Salingera, hltavo, nepovinne povinné čítanie, nachádzam v ňom tajnosti mne blízkeho Holdena. Nie som na konci, nechcem byť na konci, chcem s ním zžívať naďalej jeho svet pred akýmsi výbuchom, čakám ten výbuch.
Nie som pripravená na hrubé ponožky. Nechávajú mi medzi prstami huňaté žmolky, unavená ich v sprche vyberám, voniam medové mydlové bubliny. O štyri mesiace sú Vianoce.
Prejavy obdivu od tých, ktorí v živote nevideli ani jeden môj obrázok, ma dojímajú.
Mamine uzmierenia, keď žehlila. Keď žehlí, je pokojná, zvykne v tom oranžovom svetle veľa rozprávať, niekedy nemám síl na nič iné len na také hlúpe prikyvovanie, no jej to vôbec nevadí.

Kopím si výkresy, papiere, veľkoformátové kresby štyroch živlov, dookola prezerám môj kresebný denník, zoraďujem si ten môj život. Farebný v čiernych linkách.

Na táckach pokoj

Pozorujem, ako sestra maľuje kvety. Myslela som si, že nikdy ten papier nenafarbí, čakala som, že tam vznikne nejaké ohviezdované nebo tyrkysovej farby, no maľuje kvety. S pomalosťou, precíznosťou, bodkuje okvetné lístky a ja sa tomu len teším, lebo ju to baví.
Varíme si čaj, vykladáme karty, pocitovo jeseň, v mojej izbe by som chcela hrejúci radiátor.
Keď ja by som tak chcela ešte viacej poetiky.
Neviem variť pre veľa ľudí. Vo veľkom hrnci, miešať to a dávať veľké dávky čerstvej bazalky do jedla.
V hlave nemám ani pätu, všetko sa zmiešava, v tom veľkom hrnci, neviem poriadne, čo s tým...Občas. A inokedy jasnosti, s chuťou o nich dookola rozprávať a tešiť sa z ich ukončenosti.
Unavená roznášam na podnosoch kanvičky s čajom, oslavujú hlučne Zuzanu. Nemám síl im povedať, buďte tichšie, ja sa chcem tuto kľudne rozprávať, vyrušujete naše slová. Púšťam do vzduchu Janis Joplin, v nádeji, že to naruší akúkoľvek monotónnu čajovňovú harmóniu. Ľudia nevstávajú. Sfukujem sviečky, rozsviecujem, kde sa dá, som nenápadná. Nič. Dávno po záverečnej im milo oznámim, že by som rada domov, vyniesla tu smeti, zamkla a proste šla. Zostanú ofučaní, kričia na záchodoch, búchajú s dvermi. Ničia stereotyp, nasilu, aby sme všetci videli, že sa jednoducho zabávajú, že nikomu v ten moment asi nemôže byť lepšie, lebo oni si život vychutnávajú plnými dúškami, a ja, to obsluhujúce hovno, si idem domov na bicykli, pekne sa s Tebou rozprávam a tuším len tuto pošepnem, že aj ja mám občas pocit, že si to všetko viem vychutnať.

Sparno a koberec

Chcela by som vidieť zvlnenie nášho balkónového koberca, keď naprší. Čakám búrku. Moja D má aj dažďovú palicu, no ešte sme ju nepoužili. Včera tu bola skorobúrka, keď letela nad nami, nezastala, len nás s hrmotom obišla a nepadla ani kvapka. Tešila som sa na nohy na tom balkóniku, keď to spoza zábradlia všetko sledujem, a neprší na mňa, lebo som presne za polovicou v úkryte strechy.
A tak sa všetci sťažujú. Na nemožnú dýchavičnosť, poobrátenie hlavy pri rýchlom vstávaní, na zomreté kolená, keď vyjdem po schodoch. Môj dedko nemôže spať, ja nemôžem spať, komáre tiež nie a nudia sa natoľko, že prelezú aj cez našu sieťku na oknách.
Hold, teším sa na ich vyhubenie rýchlym spádom, keď bude na jeseň veľa fúkať a pršať, čo ich zaženie do temnôť a mne as ujde spokojný, svieži spánok a nohy na balkóne s lístím.

Výlet

Stále mi chutí gin s tonicom. Všade všetci odchádzajú. Len samé zipsy na ruksakoch, samé prídem vtedy a vtedy..Aj ja si pobalím veci, spacák a pôjdem.
Menia sa spomienky. Predstavujem si situácie kedysi jasné, živo videné a zažité, dnes sú to akési obláčiky. Zafúka a mám nejasný obraz.
Na dedinke budú húsky. A staré ženy. A páni v krčmách. Mám rada cigaretu na teplých betónových schodoch pod nápisom potraviny-údeniny-drogéria...Ide nás veľa. V noci, keď vidieť len ohník, nevidieť tváre. Veľa vtedy rozprávam. O predstavách a tých hmlistých spomienkach. Spomíname aj spolu. O opitom tláchaní, o grcaní z kopčeka pri latríne, spaní na štyroch veľkých perinách. Teším sa.
***
Tu sme si presťahovali izbu. Stoly, postele, skrine, všetko má nové miesto, aj keď to stále vyzerá tak halabala.
Mám chuť nezabúdať. Na nič. Vidieť všetko navždy živo, nemusieť si robiť vrásky na čele pri tuhom rozpamätávaní sa.




Aj tak mi veľmi chýbajú.



***

Prerod

Sediac v kresle napadnutom roztočmi sledujem skoro potme horiace cigarety mojich priateľov. Doma. Celkom sa mi to všetko pozdáva. Stretli sme sa, hromada len tých pre mňa ,,vyvolených", cítim sa veľmi príjemne. Vravím si, ako dobre mi je pijúc to čierne pivo z malého pohára.
Lietajú komáre.
Už sa necítim tak sama. Už som si zvykla, že som doma. Že nebudem sedieť na tyrkysových stoličkách niekde pri zrkadle, alebo v kúte, alebo na hrade. Budem doma. V malej krčmovej terase, sledujúc ohorky, počúvajúc príchody a odchody po štrku. Toto je môj nový večerný zvyk. Môj prerod. Aspoň na chvíľu byť zase o kúsoček inakšia.