Na táckach pokoj

Pozorujem, ako sestra maľuje kvety. Myslela som si, že nikdy ten papier nenafarbí, čakala som, že tam vznikne nejaké ohviezdované nebo tyrkysovej farby, no maľuje kvety. S pomalosťou, precíznosťou, bodkuje okvetné lístky a ja sa tomu len teším, lebo ju to baví.
Varíme si čaj, vykladáme karty, pocitovo jeseň, v mojej izbe by som chcela hrejúci radiátor.
Keď ja by som tak chcela ešte viacej poetiky.
Neviem variť pre veľa ľudí. Vo veľkom hrnci, miešať to a dávať veľké dávky čerstvej bazalky do jedla.
V hlave nemám ani pätu, všetko sa zmiešava, v tom veľkom hrnci, neviem poriadne, čo s tým...Občas. A inokedy jasnosti, s chuťou o nich dookola rozprávať a tešiť sa z ich ukončenosti.
Unavená roznášam na podnosoch kanvičky s čajom, oslavujú hlučne Zuzanu. Nemám síl im povedať, buďte tichšie, ja sa chcem tuto kľudne rozprávať, vyrušujete naše slová. Púšťam do vzduchu Janis Joplin, v nádeji, že to naruší akúkoľvek monotónnu čajovňovú harmóniu. Ľudia nevstávajú. Sfukujem sviečky, rozsviecujem, kde sa dá, som nenápadná. Nič. Dávno po záverečnej im milo oznámim, že by som rada domov, vyniesla tu smeti, zamkla a proste šla. Zostanú ofučaní, kričia na záchodoch, búchajú s dvermi. Ničia stereotyp, nasilu, aby sme všetci videli, že sa jednoducho zabávajú, že nikomu v ten moment asi nemôže byť lepšie, lebo oni si život vychutnávajú plnými dúškami, a ja, to obsluhujúce hovno, si idem domov na bicykli, pekne sa s Tebou rozprávam a tuším len tuto pošepnem, že aj ja mám občas pocit, že si to všetko viem vychutnať.