Neviem teda, o čom to potom všetko je. Upracú a potom vzdychajú. Svorne, pri vlastne nie spoločnej večeri. Jem chlieb s jedným plátkom šunky, lebo musí zostať na zajtra. Nezaráža ma fakt, že sa tým zosoleným mäsom nemôžem predžgať, ale len to jednoduché nesmieš.
Mamu bolia kríže.
Máme tu stojaci vzduch. Keď prievan, tak priletia muchy. Tie si tu tiež tak svorne poletujú.
Nevedela som, čo so sebou. Keď je doma nechutne, chce sa mi ísť von, ale mám takého boba, že sa neopovážim ani ľavou nohou spoza dvere. To keby matka videla, po prvé zaucho, po druhé hysterický plač, po tretie prednáška o neochote, nespolupatričnosti...
Neviem, či je teda lepšie moje lúskanie článkov pri počítači, no ja už nepohnem ani prstom.
Spučená mucha nechala na parketách krv. Fuj. Na týchto vyleštených parketách.
Teplo sa predierava všade. Pijem ríbezľový sirup od krstnej mamy, nepijeme ho moc radi, ale zajtra prídu, a tak aby bol už vypitý...
Všetko je také spomalené.
Nervózne. Asi si zvykáme. Že budeme teraz tak dlhšie spolu. Oh.