Divokosť priamo z hora

Vravím si, že tie reakcie zapríčiňuje tá páľava z hora.
Nepovinne povinne glazujem prezent pre riaditeľa.
V čase, keď mi telo s hlavou a hlava s telom vravia vylez na kopec a len tak tam seď.
V noci sme sledovali búrku. Už druhú noc v tom istom čase. Najprv jemne fúka, potom fúka o čosi viac a potom ratujeme trhajúcu sa záclonu, lebo to duní.
Blesky a hrm. Dva páry očí plus ešte jeden pár /Marta spí chrbtom k oknám/ sledujú tú divnotu. Kto to kedy vymyslel? Jak sa to stvorilo? Toľká nádhera a divočina.
Zaspala som. Neviem, jak sa mi to podarilo, asi ma skolilo prechádzanie sa a lúčenie sa, lebo leto prišlo, viem, smutno mi bude.
Nevidela som to bunovanie kvapiek veľkých sťaby kukurica.
Naše lúčenie. Plakalo to v noci za nás.

Blúdivá

Krátim si chvíle premýšľaním v chládku. Lebo slnko prospieva, no nie páliace slnko. Cítim sa blúdivo. Splynula mi myseľ, zdá sa, že som umelecky usadená, zžitá, karamelizujem. Teším sa na dni, ktoré prídu. Dýcha z nich sloboda, nespútané čmáranie, rané kávy v mojom priestore.
Ale blúdim. Kde je môj priestor?
Cítim vo vzduchu akési nelúčenie, my sa predsa nejdeme lúčiť, veď sa niekedy uvidíme, asi až na babie leto, keď budú pavučinky. Nevadí. Vravím si. A potom prídu dni...
Ešteže mám vášeň so sebou. Že si to vynahradím ďalšou alternatívnou činnosťou. Si namaľujem clivotu.
S kým sa budem rozprávať? Žitie sama so sebou...
Všetci mne milí sa rozchádzajú. A ja neviem kam.
Vidím naše balenie, skladanie predmetov osobných potrieb do kufrov a veľkých tašiek.
Neviem odkiaľ kam.
Aj sa teším, aj neviem.
Pomenovať tento pocit sa mi nedá. Ako keď vykypí mlieko. Dá sa potom ešte vypiť, ale už to nie je ono...
Tak to nebude ono. Bude mi asi smutno.
Len nech keď sa vrátim, nech je to tu takéto.
Zbožne si prajem...Nebude. Viem. Bude rok zmien. Donucovania seba samého. S cieľom byť šťastnejší než dnes.

Neviem teda, o čom to potom všetko je. Upracú a potom vzdychajú. Svorne, pri vlastne nie spoločnej večeri. Jem chlieb s jedným plátkom šunky, lebo musí zostať na zajtra. Nezaráža ma fakt, že sa tým zosoleným mäsom nemôžem predžgať, ale len to jednoduché nesmieš.
Mamu bolia kríže.
Máme tu stojaci vzduch. Keď prievan, tak priletia muchy. Tie si tu tiež tak svorne poletujú.
Nevedela som, čo so sebou. Keď je doma nechutne, chce sa mi ísť von, ale mám takého boba, že sa neopovážim ani ľavou nohou spoza dvere. To keby matka videla, po prvé zaucho, po druhé hysterický plač, po tretie prednáška o neochote, nespolupatričnosti...
Neviem, či je teda lepšie moje lúskanie článkov pri počítači, no ja už nepohnem ani prstom.
Spučená mucha nechala na parketách krv. Fuj. Na týchto vyleštených parketách.
Teplo sa predierava všade. Pijem ríbezľový sirup od krstnej mamy, nepijeme ho moc radi, ale zajtra prídu, a tak aby bol už vypitý...
Všetko je také spomalené.
Nervózne. Asi si zvykáme. Že budeme teraz tak dlhšie spolu. Oh.

Vyváženosti

Keď cítim podrážky, cítim sa pri zemi. Nelieta moje ego. Vidím vznášať sa v oxidoch mojich spolupáchateľov na škole a je mi do plaču. Ja mám topánky.
Keď ono je to tak. Raz si dole, raz zasa hore. Ja som v strede. Vravia, že priemerná.
Vyfarbila som si obrázky, vraj lepšie, než hotový produkt. Že to tak nemá byť. Že som na keramike.
Možno keby som nekreslila tak ako kreslím, nikto by sa tak nenavážal do tej mojej hliny.
Ja to proste neviem tak začistiť. Mňa to proste nebaví.
Nezabili mi moju kresliacu dušu, no známkou zakopali chuťovku. Že trebárs si niekedy budem rada vyrábať ďalšie moje fifíky.
Umenie milujem rovnako, ako ho nenávidím. Vyváženosť. Usilujem sa to stále vyvažovať...
Sledujem reakcie ľudí. Každý vníma povrchy, konečné efekty, lesklosť glazúry, čistosť inštalačného skla. Jednotkári sa zgrupujú do spolkov zdrbávajúcich pri jedálenskom stole elitu /pod/priemerných.
Každý zvysoka kašle na motívy. Na idey. Na myšlienky. Sa tu hráme na skúmanie duší..
Ešteže ma učí niekto, koho hlas v porote nepreváži, ale u mňa zavážil. Ľúbim vaše vnímanie, vašu snahu pochopiť, vaše konečné pochopenie.A preto dokážem tvoriť ďalej. Špičkové dokumentácie lepšie než produkty. Kresba je môj produkt.
A tak vnímam akúsi neférovosť, nepochopenosť, ako niečo hodnotia. Vládne to svetu, je to okolo, ako moje fifíky /trápia nás počty orgazmov, hĺbka rýh na ženských hrudných košoch/...
Sa vznášajte. Ja si pospím, znovu sa v noci po zresetovávacom večeri zobudím, spustím tichý plač, zo strachu, že čo ak naozaj mám divný vkus, že som proste v strede, ja by som chcela pádoslávu občas.
Sediac na posteli pospomínam na všetko. A bude mi lepšie.

Za chvíľku

Začne to. Netrpezlivo to už očakávame. Ja a Silvia. Anna tiež príde. A aj zvyšok. Sadneme si do veľkého červeného kresla. Počkáme na vyhodnotenie driny.
V tomto lete. Keď zafúka, je nám veselšie. Teraz tu ešte píšem tento odkaz, no o chvíľu to začne.
V teple sa mi topia moje pelendreky.
Polepili celý čierny inštalačný stôl a tak som to tam drhla len jemne vlhkou nezahlinenou oranžovou handrou, len jemne.---Mám rada profesorské rady a príkazy. Občas.
Cez umyté okná sme sa dívali na presvetlenú miestnosť, vypočuly si milé reči nášho profesora a spokojné šli na ríbezľový džús. Uvidíme. Netrpezlivo vyčkávame.

Presťahovaná som tu pre slobodné si písanie. Denník. Skoro nakreslený.

Nohy na priečke rebríka

Očakávam. Sprevádza ma v tom brušný kŕč, že už ani jednu jahodu nespracem. Keď som taká nervná, prehadzujem sa na stoličke, na gauči, na posteli, neviem nič začať a ani dokončiť. Z trucu som vyrobila sestre herbár...latinský názov, čeľaď, lokalita, a iné haluze.
Ó, milý Iskerník plazivý! Ranunculus repens L.
Zádušník brečtanovitý holý. Glechoma hederaceae.
Oprašujem knihy, pod ktorými ste sa tu lisovali, zisťujem, že mnohé ani neviem, že v knižnici máme. Prekvapivo otváram socialistickú publikáciu o Joanovi Miró, vývin detskej kresby /tak dnes kreslia aj dospelí, niekedy aj ja, som asi nevyvinutá/. Hrám s palcami hru o najrýchlejší pohyb v sandáloch, neviem prečo nám je zima.
Máme nové zábradlie a suším na ňom koberec. Vonku je milión pomaly hnijúcich čerešní. A náš rebrík čakajúci na moje nohy. Vylez a nazbieraj. Nech si užijem nefalšovanú, nenapodobiteľnú chuť skoroleta.